Prv než Vám všetkým zablahoželám, zaprajem, doprajem...

• zaspomínajme na tých, ktorých miesta pri našom stole zostali prázdne, hoci pred rokom neboli... 
• myslíme na tých, ktorí by boli radi, ak by si na nich niekto spomenul... 
• myslíme na tých, čo trpia a spomínajú na svojich blízkych, odtrhnutí od nich... 
• tešme sa z tých, čo pri stole pribudli...

Veľkorysé odpúšťanie,
duchovné posolstvá všade.
Dobro, láskavé slová,
zvon do sveta vyzváňa.

Prejavy lásky 
a láskavé prejavy,
no svet sa bolesťou zvíja,
svet pretvárka zahalila.

Zem trpí plače,
slzy roní
a v úžase sa díva
na chaos veľký,
čo spôsobil človek,
ktorého porodila.

Sviatky pokoja.
Naozaj?

Vojak odhodí flintu.
žiaľ len dočasne,
len na krátku chvíľu.
Netešme sa predčasne!

K boju pripraví ju
a len čo sviatky prejdú,
kohútik potiahne
opäť a poriadne.

Na túto chvíľu čaká!
Zabíjať, ničiť nepriateľa!
Nenávisť v srdci má,
veď teplo domova nepozná,
život sa s ním nemazná.

Zabudol, že oboch z lásky
Zem ich porodila,
že spoločnú majú mater,
čo česala im vlásky.

Nepriateľ nepriateľa nepozná,
z priateľa je nepriateľ,
tak rozhodli za neho,
tak zaznel mocných ortieľ.

Pred nepriateľov obaja
sú postavení,
každý na opačnej strane 
jasné majú rozkazy, úlohy.

Kto to dnes začne?

Ničiť sa,
škodiť druhému,
pritom dietkami Zemi sú,
no dnes už veľmi vzdialení,
ľahostajní a nepoznaní.

Kto začal,
už sa pomaly nevie.
Spor je tu dávno,
dlho sa už vlečie.
Koľko krvi ešte pretečie?

Len cez sviatky dohodli sa,
odložiť zbrane.
Ale zabudnúť?
To nejde.

A po nich znova...

Posolstvo Vianoc
nech trvá navždy,
nech na Zem pôsobí celý život,
a nielen na dva dni. 

Vlado

Kohútik každé ráno kikiríkal.
Do sveta deň nový vždy hlásil.
Dovolenku nikdy nemal,
poctivo on službu bral.

No kričať vždy ráno hlasno,
v lete či v treskúcu zimu,
piatok a či sviatok,
sa vždy nedalo.

Oj beda, prebeda,
na môj veru,
hlas pokazil sa mu
v tú nedeľu. 

Čo teraz?
Slniečko nevyjde,
akýže to bude deň?
Pohroma, vera.

Tmavý, čierny,
nik nikoho nepozdraví,
bo tma bude.
To mu nik nezabudne.

Všade samý čierny tieň
a nikto nič neuvidí,
v ten pochmúrny deň
keď slniečko nezasvieti.

Kohútik si nevie rady,
sliepočky zvoláva na poradu.
Ani sliepočky nič nepomôžu.
Starosťami vtedy dostal vredy.

Láme si on hlavu
Napadá ho myšlienka hneď.
"Neviem spievať ja,
čo tak skúsiť internet?"

Gugluje on, tablet točí,
no čas sa kráti.
Za chvíľu by svitať malo
a času je tak málo.

Nájde čo hľadal.
Spustí on na plné pecky
prvé čo Gugul dal,
keď prešiel linky všetky.

Lež nebolo to kikirík
ako si myslel,
ale leva hlasný rev a krik.
Kohútik skoro omdlel.

Sliepky z bidla popadali,
na útek sa dali
"Zachráň sa kto môžeš,"
krikom svet budili.

Medzitým však slnko vyšlo
a na všetkých sa pousmialo
vidiac, čo sa dole stalo
a veľmi sa zadivilo.

Kohútik si v ten deň dovolenku 
zobral, tuším,
a či péenku dostal,
skrátka, spievať on už prestal 
a hárem svoj zrušil.

Vlado